Spoločenstvo osvietených

Autor: Senta Andoková | 1.1.2021 o 11:57 | (upravené 28.1.2021 o 9:45) Karma článku: 3,77 | Prečítané:  118x

Iveta je členkou spoločenstva osvietených. Verí, že nový vírus, ktorý trápi svet, znamená len jediné - je čas započať plán na záchranu vyvolených. Spolu so synom nasleduje duchovného vodcu do bezpečia. Koľko je schopná obetovať?    

„Situácia je vážna.“ Premiér si napravil rúško na tučnej, zarastenej tvári. „Laboratórium v Bratislave dnes zaznamenalo prvý prípad. Oficiálne môžem potvrdiť, že vírus Covidu-19 prekročil hranice nášho štátu.“

Iveta sedela v obývačke posledného domu v radovej zástavbe bratislavského satelitu. V ruke zvierala balenie detských plienok. Bola práve na ceste prebaliť Lea, keď začula znamenie. Lovel hovoril, že príde, že čoskoro sa objaví. Musíte naň vyčkať. Nesmiete sa unáhliť. Iveta mala pustené správy celý deň, lebo vedela, že čas sa blíži. Vo svete sa dialo to, o čom Lovel hovoril posledné dva roky, no ďalšie kroky mohli podniknúť až keď príde znamenie.

„Opatrenia musíme prijať okamžite.“

Plastové balenie s obrázkami medvedíkov šušťalo. Iveta ho silno mädlila v rukách. Zo susednej izby sa ozývalo mrnčanie. Je to ono. Musí to byť ono. Mysľou sa preniesla do Kruhu – tak volali spoločenstvo osvietených, do ktorého patrila. Chvalabohu, že jej o tom Renata povedala. Svet sa rúti do záhuby a keby nie Renaty, skončila by rovnako ako ostatní. Chvalabohu za Renatu. Chvalabohu za Kruh.

Zavrela oči a predstavila si, ako sedia vo veľkej sále, stoličky majú usporiadané do kruhu a Lovel rozpráva.

Ten deň sa blíži, moji milí. Nevieme dňa ani hodiny, ale je na dosah. Nepriateľ príde v tichosti, no bude znieť hlasno. Zapchá ľudu ústa a oberie ich o informácie. Zavrie všetky dvere. Tí, čo boli silní spolu, budú sami.

Iveta preciťovala proroctvo, akoby ho znovu počula po prvýkrát. Mrnčanie v detskej izbe sa medzitým menilo na plač. „Už idem, srdiečko, už...“ Hľadela na obrazovku a premiéra v rúšku.  Zapchá ľudu ústa... Vari to nie je ono? Keď majú všetci vysokí hodnostári ústa prekryté látkou? Vari to nie je znamenie, na ktoré mala čakať?

„Musíme prijať tvrdé opatrenia teraz, kým sa nám situácia nevymkne spod kontroly,“ hovoril premiér. Mäsité čelo sa mu lesklo. Ostatní členovia krízového výboru stáli po jeho bokoch ako armáda. Všetci mali na tvárach rúška so štátnym znakom. Zapchá ľudu ústa. Vysielalo sa naživo.

„Musíme prijať opatrenia, ktoré predídu šíreniu vírusu.“ Ivetino telo sa naplo. Každý sval jej drobnej konštrukcie bol pripravený na útok.

„Od zajtrajšej polnoci,“ premiér sa nadýchol, akoby zbieral sily na to, čo sa chystal oznámiť - správu, ktorá zmení svet, ako ho doteraz poznali. „Od zajtrajšej polnoci sa zatvárajú základné a stredné školy...“

Iveta zvýskla. Oberie ich o informácie.

„Zatvárajú sa všetky obchody s výnimkou potravín, drogérií a lekární...“ Zavrie všetky dvere.

„Prosíme tých, ktorých to povaha práce dovoľuje, aby pracovali z domu...“ Tí, čo boli silní spolu, budú sami.

Iveta cítila, že upadá do tranzu. Sáčok s plienkami si pritisla silno na hruď. Leo v detskej izby reval ako o život. Naplnilo sa to! Proroctvo sa naplnilo do bodky. Lovelove vety sa jej vlnili pred očami. Skákali po nábytku, po koberci.... Vždy tomu verila, samozrejme. Ale pred tým možno mala kdesi hlboko v sebe drobné pochybnosti. Možno to bola prirodzená obrana jej tela, ktorá nechcela prijať fakt, že svet, ktorý jej bol odjakživa domovom, by sa mohol tak radikálne zmeniť, no teraz už o tom nebolo najmenších pochýb. Proroctvo sa vyplnilo do bodky. Každá jedna veta.... To nemôže byť náhoda.

Vypla telku. Nepotrebovala vedieť viac. Dali jej presne to, čo chcela. Odteraz je už všetko ostatné na nej. Musí ich zachrániť – seba a Lea. Samozrejme, posnaží sa zachrániť aj Filipa. Ach, ako veľmi by si želala, aby jej veril, ale má ju za blázna. Možno, keď uvidí, že sa vyplnilo celé proroctvo, pridá sa k nim. Mohli by prečkať veľkú skazu spoločne. Skrsla v nej slabučká iskra nádeje. Iveta nevedela, ako bude vyzerať svet, až sa Veľká skaza skončí. Vedela len, že ju musí prežiť, no hlavne ju musí prežiť Leo – jej syn. Aj keby to znamenalo obetovať vlastný život. V hrudi ju bolestivo pichlo. Aj keby to znamenalo opustiť Filipa.

Jej manžel ju v navštevovaní Kruhu – spoločenstva osvietených – nikdy nepodporoval. Tvrdil, že sa pomiatla. Najprv ju prehováral, prosil, vysvetľoval, no Iveta sa nedala odradiť, akokoľvek veľmi ho milovala. Budú sa ťa snažiť zviesť z cesty, hovoril jej Lovel – veľký učiteľ. Budú sa ťa snažiť presvedčiť o opaku, lebo ich zrak je zahmlený a srdce zavreté. Zachránení budú tí, čo uveria. Aj v tom mal Lovel pravdu. Filip sa ju snažil presvedčiť, že sa dala oklamať.  Hovoril, že stratila rozum. „Keď už nemyslíš na mňa, mysli aspoň na nášho syna,“ modlikal. „Z tých peňazí, čo od teba ťahajú každý mesiac... mohli sme ich Leovi ušporiť na školu alebo na byt.“

Iveta nerozumela, ako môže byť Filip taký slepý. Vari nevidel, že ak neurobí, čo musí, tak Leo nepôjde do žiadnej školy a nebude potrebovať žiadny byt? Ak sa proroctvo naplní a ona nepodnikne kroky, ich syn nebude mať budúcnosť, na ktorú by potreboval úspory. Najlepšie ich bolo teraz investovať do spoločenstva, ktoré pre členov – pre osvietených – pre tých, čo uverili – stavalo bunker, kde Veľkú skazu prečkajú. Ale on to pravdaže nevidel, lebo... lebo ich zrak je zahmlený a srdce zavreté. Zachránení budú tí, čo uveria.

A ona uverila. Uverila celou dušou. Nie, nemôže to riskovať. Iveta dospela k rozhodnutiu a vedela, že je správne. Nemôže čakať na Filipa. Bude ju chcieť zadržať, bude jej chcieť vziať Lea a to nesmie dopustiť. Musí sa pobaliť hneď. Boli dve hodiny popoludní. Filip sa vráti z práce okolo pol šiestej. Dovtedy musia byť preč. Srdce jej zovrel smútok, akoby jej milovaný manžel umrel. A vlastne nebola to pravda? Pre ňu je odteraz mŕtvy. Už ho nikdy neuvidí.

V tom sa svet roztriasol a Iveta skoro vyskočila od ľaku, no rýchlo jej došlo, že sedí na vibrujúcom telefóne. Chmatla po ňom. Bola to Renata.

„Je to tu,“ oznámil jej hlas v telefóne a Ivetu zaliala vlna eufórie.

 

 

Filip prišiel domov z práce 16:23 – o vyše celú hodinu skôr ako obvykle.

„Som doma!“ zvolal s predstieranou veselosťou. Vnútri ho však zožieralo napätie. Odkedy sa šírili správy o novom víruse, Iveta sa správala čoraz divnejšie. Rozhodol sa, že si vezme dovolenku, aby s ňou strávil viac času. Zakáže sa jej dívať na správy. Odídu niekam na chatu. Dnes povedal šéfovi, že si berie tri týždne voľno. Hneď po tom, čo to však urobil, im oznámili, že budú do odvolania pracovať z domu. Koľké šťastie! Filip to teraz potreboval ako soľ. Keď bude doma, bude mať Ivetu pod kontrolou, aby neurobila nejakú hlúposť.

„Som doma, počujete?“ zakričal ešte raz vyzúvajúc si oblekové topánky v predsieni. „Som...“ chcel zopakovať, no v tej chvíli si uvedomil, aký je dom tichý. Žiadne mrnčanie, smiech, rinčanie hrncov v kuchyni, pustené rádio ani televízor.

Odkopol topánku. Tá buchla o kočík stojaci v predsieni a vydala tupé klop. Rozbehol sa do obývačky –prázdna, spálňa prázdna a detská tiež. Utekal do kuchyne. Nebol tam nik a kuchyňa bola dokonale uprataná. Žiadne známky toho, že by niekto opustil v zhone dom. Na sporáku stál hrniec s gulášom. Filip priložil ruky na nádobu - teplá. Trochu mu odľahlo. Predsa by mu nenavarila guláš, keby bola na úteku. Prišiel domov z práce skôr, nečakala ho ešte. Pravdaže, tak je to. Určite sa šla s malým prejsť von. Usmial sa.

V tom mu zrak spočinul na popísanom papieri na stole. Spomenul si ako mu topánka v predsieni narazila o kočík. Keby sa šli prejsť, v predsieni by predsa nebol kočík. Pomalým krokom pristupoval k stolu. Mal pocit, že srdce mu vynechalo zo dva údery. Stolička na mieste pred papierom bola trochu odsunutá, akoby na nej niekto sedel a v zhone odišiel. Ako by tam niekto sedel a písal list. List na rozlúčku? Filip už rozoznával Ivetine písmo. Nechcel ho však čítať. Chcel ešte aspoň pár minút žiť vo svete, kde si myslí, že jeho žena a syn sú vonku na prechádzke a že o chvíľu sa vrátia domov. Idylická predstava sa mu však rozpadávala pred očami.

Ten deň sa blíži, moji milí. Nevieme dňa ani hodiny, ale je na dosah. Nepriateľ príde v tichosti, no bude znieť hlasno. Zapchá ľudu ústa a oberie ich o informácie. Zavrie všetky dvere. Tí, čo boli silní spolu, budú sami. Naplnilo sa to, Filip. Každý jedna veta a aj keď ťa milujem tak, že to slovami nedokážem opýtať, musím zachrániť nášho syna. Mrzí ma, že nebudeš s nami, keď príde Veľká skaza, ale nech ťa hreje vedomie, že sme v bezpečí v Úkryte spoločenstva. Tvoja línia sa zachová.

Filip tresol päsťou do stola až sa zachveli skrinky. Úkryt spoločenstva. Kde je to prekliate miesto? Nikdy mu to nepovedala, lebo nebol jeden z tých, čo uverili.

 

 

Iveta očkom sledovala syna v autosedačke na zadnom sedadle. Spokojne cmúľal cumlík. Takto je to správne, povedala sama sebe. Robím dobrú vec.

Ford Focus uháňal diaľnicou. Proroctvo sa naplnilo a ona je na ceste do bezpečia. Nenechala nič na náhodu. Nečakala do pol šiestej. Veci zbalila za hodinu a pol. Pred štvrtou už nakladala syna do auta. Nebrala nič, čo by ju spomaľovalo. Nenaťahovala sa s kočíkom, zobrala len vajíčko. To jej bude stačiť. V Úkryte aj tak nebudú záhrady, kde by kočíkovala. Filipovi navarila guláš, aby nebol hladný. Bol len z konzervy a mala ho hotový za 15 minút. Urobila to podvedome. Povinnosti manželky nezanedbala ani vtedy, keď šlo o život. Možno tak trochu zmiernila pocit viny, ktorý momentálne zatlačila úplne do úzadia. Vzala som ti syna, ale máš guláš, tak sa nemáš dôvod sťažovať. Bodka.

Úkryt spoločenstva sa nachádzal na tajnom mieste, ktoré poznali len tí, čo uverili. Ach, aká bola vďačná Renate. Teraz, keď sa svet rúti do záhuby, budú ona a Leo v bezpečí. Preradila na trojku, kopec pred ňou bol strmý. Stará Fordka unavene mrmlala. Octaviu nechala Filipovi. Ona bude potrebovať prevoz aj tak len teraz. Potom budú v Úkryte až kým sa to všetko neskončí. Nebudú kočíkovať a nebudú sa ani voziť po okolí. Zbalila si len to najpodstatnejšie – tak, ako ich to naučil Lovel.

Strmé stúpanie sa obrátilo na prudké klesanie a pred Ivetou sa rozprestrela hlboká kotlina vyplnená lesmi, kam len oko dohliadlo. Ihličnaté a listnaté stromy sa striedali s malými fľakmi trávnatých pastvín, no za pár minút jazdy sa úplne stratili aj tie. Cesta bola čoraz užšia, les sa na ňu tlačil čoraz naliehavejšie, a keď to už-už vyzeralo, že ich les úplne pohltí, Iveta stočila volant doprava. Starú lesnú cestu bolo sotva vidieť. Roky sa už nevyužívala. Kríky prečnievali do dávno vyhĺbených koľají a ich konáre škrabotali po bočných dverách Fordu ako dlhé kostnaté prsty. Leo sa pomrvil v sedačke.

„Už tam budeme, miláčik,“ chlácholila ho Iveta.

Trmácali sa zlou cestou dobrú pol hodinu, kým uvidela prvú značku na strome pri cestičke. Obrázok slnka na kmeni – znak osvietených. Srdce jej poskočilo v hrudi. To, čo sa jej doteraz javilo len ako nejaká vzdialená, nejasná predstava, sa zhmotňovalo v skutočnosť. Po pár metroch narazila na druhú značku. Pri tretej zastavila auto. Porozhliadla sa po okolí. Lesná cesta sa vinula doľava. Zatáčku lemovalo vysoké bralo. Kamene boli obrastené nejakou popínavou rastlinou. Iveta vystúpila z auta. Leovi sa skrivila bucľatá tvárička a z hrdla sa mu vydral srdcervúci rev. Iveta ho však momentálne nevnímala. Na roztrasených nohách kráčala ako v tranze ku skale. Zastala si pred ňu a hlavu zdvihla k nebesiam. Hľadala vchod, nejakú bránu – možno ďalší obrázok slnka.

Lovel im toto miesto opisoval a ona ho vídavala v snoch. Nikdy im však nepovedal, ako sa dostanú dnu. Povedal, že ak naozaj uverili, brána sa pred nimi otvorí. A tak tu teraz Iveta stála – s hlavou natočenou k nebesiam a rozpaženými rukami. Verím, znelo jej hlavou. Verím, že budeme zachránení. Ten deň prišiel. Na vieru sústredila všetky myšlienky, no masívna kamenná brána sa ani nepohla. Žeby bola zle vyhodnotila znamenia? Ale veď to bolo predsa jasné. Rúška na tvárach, zatvorené školy a...

Vtom vysoko v stene za lianami zablikalo červené svetielko. Iveta o krok ustúpila. Kamenná stena pred ňou sa začala odsúvať. V jej strede sa rozširovala štrbina veľká najprv ako malíček. Liany sa roztancovali ako strapcové závesy. Iveta sa rozbehla naspäť do auta. Čakala, že lesom otrasie hrmot roztvárajúcej sa hory. Obrovská brána však pracovala tichučko - na rozoznanie od obyčajných garážových dverí. Iveta naštartovala. Štrbina v skale už zodpovedala veľkosti šatníkovej skrine. Ford Focus s dvoma pasažiermi ňou bez problémov prešiel, a keď sa stratil v tme, skala sa zatvorila podobným spôsobom ako červené more pred tisíckami rokov po tom, čo ním prešiel Mojžiš. Iveta  - pred pár hodinami obyčajná matka z predmestia - sa tak aj cítila. Ako záchrankyňa.

 

 

Lovel Osvietený – tak sa nechal s obľubou nazývať - sedel v kontrolnej miestnosti. Na jednom z piatich monitorov práve sledoval, ako Iveta Dugovičová vystúpila zo starého Fordu Focusu. Pred bránou predvádzala komické divadlo, akoby bola v tranze alebo na tripe. Lovel si s pobavením odhryzol z horalky. Tieto predmestské husi boli najhoršie. Mysleli si, že spasia svet. Žili svoje obyčajne životy v svojich obyčajných rodinách a obyčajných domoch. Vozili sa obyčajnými autami a jedli obyčajné jedlá. Keď im dal pocit, že by sa mohli z toho obyčajného života vymaniť a byť súčasťou niečoho veľkého, hltali ho ako spasiteľa.

Bude to stáť len päť stoviek mesačne, milé dámy. Päťsto euríčok. Áno, možno sa to vzhľadom na vaše obyčajné platy zdá ako veľká suma, ale verte mi, že ja s tými papierikmi urobím neobyčajné veci. Napríklad tento Úkryt, ktorý sa otvára za pomoci vašich silných myšlienok. Stačí, keď naozaj uveríte. A ajhľa, brána sa otvára. Lovel napoly pobavený, napoly zhnusený, stlačil zelené tlačidlo a kamenná brána – presnejšie povedané brána vyzerajúca ako kameň – sa roztvorila. Aký zázrak. Chváľte Lovela, milí bratia a setry. Hallelujah!

Iveta Dugovičová dorazila do Úkrytu ako jedna z posledných. Už sa bál, že nepríde. Trochu sa zľakol, že jej pekná, ale tupá hlavička bude príliš zamestnaná každodenným životom, aby si všimla znamení, ktoré ju lákali do úkrytu ako svetlo mušku.

Dlho zvažoval, či ju vôbec prijať do Kruhu. Od ostatných mušiek, ktoré sa horlivo približovali k svetlu, len aby na ňom zhoreli, sa totiž Iveta líšila v jednej podstatnej veci – mala rodinu.

Členov spoločenstva si vždy starostlivo vyberal. Všetci to boli zablúdenci bez rodín a bez príbuzných. Keď zmiznú v skale, na svete neostane nikto, kto by ich hľadal. Vyberal si ich zakaždým sám. Sledoval ich, lákal, presviedčal. Ivetu dotiahla Renata Vozalová. Výslovne jej to zakázal, no keď ju uvidel, niečo sa v ňom zlomilo. Musel si priznať, že kódex porušil zo sebeckých dôvodov. Vedel, že ju musí mať. Nielen ako jednu z mnohých – chcel ju mať pre seba. Bola to chyba? Určité riziko tu bolo – to Lovel – veľký učiteľ – nepopieral, ale šanca, že ju jej obyčajný mužíček z obyčajného sveta nájde, bola mizivá. Spracoval ju dobre. Vedel, že o Úkryte mu nič nevytárala. Nechcela predsa, aby kvôli nej prišlo o život to decko. Nie, šance, že ju ten jej Filip vypátra, boli nulové. Neostalo po nej auto ani žiadne stopy. Toman – jeho pomocník – už zahládza stopy po pneumatikách. 

Lovel si prezeral zvyšné štyri obrazovky – spaciu miestnosť  s do radu naukladanými posteľami, garáž s dvadsiatim autami, umyváreň a kuchyňu. Jeho mušky si už vykladali batožinu. Prečkajú tu Veľkú skazu, ktorá ale bohužiaľ nikdy neskončí – aspoň nie pre nich. Lovel si s pobavením hodil do úst posledný kus horalky. Nikdy, mušky moje. Ostanete so mnou. Už navždy.

 

https://www.sentaandok.sk/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič ponížil Slovensko

Problémom nie je Sputnik, ale správanie expremiéra.

Návrat do škôl: Akú platnosť bude mať test v mojom okrese? (otázky a odpovede)

Od 26. apríla sa triedy otvoria podľa situácie v danom okrese.


Už ste čítali?